Politické strany sa menia – nenávisť však ostáva.

Autor: Miroslav Csonga | 7.12.2011 o 19:34 | (upravené 7.12.2011 o 19:53) Karma článku: 3,77 | Prečítané:  731x

Keďže sa blížia voľby a volebná kampaň je už v plných obrátkach opäť som načrel do archívu politického diania na Slovensku od roku 1989

Opätovne som si prezrel všetky archívne skvostné vyhlásenia politikov za uplynulé obdobie a zrazu som pochopil, že to, čo sa malo zmeniť a bolo hlavným mottom novembrových udalosti, vlastne už od osudného novembra 1989 neplatí, ba naopak, všetko to negatívne sa stáva stále silnejším fenoménom nielen politiky ale aj bežného života občanov.

Keď som si znovu prezeral už decembrové / 1989/  vyhlásenia niektorých protagonistov víťazného novembra 1989 a nemám na mysli ani Kňažka, Budaja, Bútoru či nebodaj oboch Miklóškovcov, ale mnohých okresných, mestských a dedinských, v tom čase už politických predstaviteľov koordinačných výborov, síce iba hnutí a občianskych aktivít, už vtedy bolo cítiť vysokú dávku nenávisti, ktorá sa bohužiaľ z nášho života nevytratila.

Zarážajúce na vývoji je to, že práve títo hlásatelia nenávisti sa postupom dní a mesiacov dostávajú stále viac a viac do popredia, do ešte vyšších funkcii a majú väčšie a väčšie slovo a vplyv na vývoj udalosti.

 

 ( V tomto kontexte ostáva pre mňa nezabudnuteľné individuálne ťaženie kresťansky zmýšľajúcich politikov voči Alexandrovi Dubčekovi, ktoré dozaista uniklo masívnej pozornosti verejnosti hlásajúcej na námestí „ Dubček na hrad“, čo v konečnom dôsledku bolo možno aj dobré, pokiaľ by toto ťaženie nebolo v čase novembrového výročia Dubčekových narodenín a zhodou okolností aj úmrtia, práve jedným z pamätných protagonistov nežnej revolúcie a jeho mladších nástupníkov opäť oživené, namiesto uctenia si Dubčekovej  pamiatky – v dobrom aj zlom.)

 

Najväčší rozmach aktívnej „politickej nenávisti“ prišiel s prvými slobodnými voľbami.

 

Paradoxne to čo je pre spoločnosť najnebezpečnejšie sa do popredia dostalo na chrbte demokratických zmien, viac ako snaha o zmenu spoločnosti k lepšiemu, ako úsiliu budovania občianskej a tolerantnej spoločnosti.

Politická nenávisť, ruka v ruke s narastajúcou aroganciou moci sa stupňuje a v súčasnom období je neoddeliteľnou súčasťou nášho spoločenského života.

 

Začiatok bol ťažký, pretože vidina slobodného života vtedy ešte niekoľko desiatok miliónov občanov bola hmatateľnejšia, euforické davy si ju strážili. Novodobé politické špičky podľa hesla „čas všetko vyrieši“ čakali na správnu chvíľu, kedy naplno zasiahnu do diania v spoločnosti.

 

Stačilo k tomu naozaj len málo.

( Zaujímavý  je  výrok „ do funkcie sme navrhli bezvýznamného právnika z Nemšovej“ pričom  zaujímavejší je  autor tohto výroku, dnes najväčší strojca politickej nenávisti práve voči vtedajšiemu ako ho nazval - bezvýznamnému právnikovi ale dokonca aj všetkých ľudí okolo neho ).

aby sa nakoniec sa ukázalo, ako chutí moc a ako je silnejšia oproti láske, tolerancii, ktorú sme si v novembrové dni roku 1989 želali.  

 

Ožil duch línie politickej nenávisti voči jednotlivcom ale aj  skupinám na všetkých stupňoch, vo veľkej politike ale aj tej regionálnej a miestnej komunálnej.

 

Postupom rokov narastal, narastal a začali sme nenávidieť

-          všetkých eštebákov,

-          všetkých bývalých komunistov ( aj toho najposlednejšieho z najzapadnutejšej slovenskej dedinky )

-          všetkých zakladateľov nových politických strán a zároveň všetkých tých, čo sa k nim pridali, ale aj tých, ktorí v pôvodných stranách ostali ( spomeňme si na jednotlivé výroky  v čase rozpadu KDH, HZDS, SNS, SDĽ a iných strán a vzniku SDK, Smeru, Pravej SNS a to nielen ich čelných predstaviteľov ale aj krajských, okresných a miestnych funkcionárov )

-          všetkých členov skupín a skupiniek ( koľko sa nakydalo na bratislavskú skupinku SDKU ale aj opačne, koľko nakydala skupinka na svoju dovtedy materskú stranu ale aj na iné prípady )

-          všetkých tých čo boli starší a boli dlhšie vo funkciách ( najmä zo strany predstaviteľov rôznych mládežníckych organizácii pri politických stranách a je to jedno či to boli a sú mladí kresťanský demokrati, mladí sociálny demokrati či mladí liberáli),

-           

a ešte narastie do takých rozmerov, že na Slovensku budeme nenávidieť

-          všetkých socialistov, ľavičiarov, pravičiarov, liberálov, národniarov, euroskeptikov aj prívržencov zjednotenej Európy

-          odborárov a iných funkcionárov ( súčasných za chyby predchádzajúcich, ktorí nedokázali krotiť svoje politické ambície)

-          oligarchov, mecenášov, sponzorov  ( vrátane dôchodcov s plnými igelitkami peňazí)

 

-          politických nováčikov ( hlavne po skúsenostiach s tými poslednými, veď ich myšlienkové pochody a slovník bol niekedy až unikátne pretkaný nenávistnými poznámkami

 

 

-          „ obyčajných ľudí“ v parlamente ale aj tých čo sa chcú do parlamentu a k moci dostať ( obyčajní parlamentní nenávidieť všetkých ostatných a tí obyčajní, ktorí sa do parlamentu nedostanú tiež )

-          99% občanov bude nenávidieť 1 % vyvolených a ďalších 99% občanov zas nenávidieť 1% zakladateľov a podporovateľov tejto iniciatívy

 

  nakoniec bude nenávidieť každý každého.

 

Politické strany sa menia – nenávisť však ostáva,

 

a nezmenia to ani nadchádzajúce voľby pretože to už nie je iba v politikoch ale v nás – občanoch.

Dá sa to vôbec nejako zmeniť ???

 

 

K tejto úvahe ma vo veľkej miere inšpirovali aj obsahy niektorých článkov na tomto blogu ale aj reakcie v diskusiách ( najmä od anonymných pisateľov občanov )

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Muž zastrelil vo Fínsku starostku mesta a dve novinárky

Každú zasiahol ranami z pušky do hlavy a trupu.


Už ste čítali?