Už deväť mesiacov bojujeme s vírusom viac či menej úspešne v krátkych časových intervaloch, každý svojim dielom, čo nás nakoniec aj tak privádza na pokraj zrútenia.
Hľadanie vinníka – vinníkov nám z tejto situácie nepomôže. Vinní sme úplne všetci, každý svojou mierou, samozrejme okrem detí. Podľahli sme emóciám, ktoré potlačili racionalitu nášho uvažovania, stratili sme súdnosť, schopnosť priznať si svoj podiel viny a hlavne odvahu bojovať.
Tí čo nás majú viesť a rozhodovať o našich osudoch sa nevedia rozhodnúť, ak aj vedia nedisponujú odvahou postaviť sa za svoje rozhodnutie, aj ten najjednoduchší krok podrobujú testu popularity a ich niekedy až bizarná komunikácia viac odhaľuje ich strach o svoju budúcnosť a postavenie, ako strach o tých ostatných, ktorí im prejavili dôveru a do rúk vložili právo rozhodovať o ich osude.
My všetci ostatní, nepoučiteľní z minulosti viac alebo menej slepo dôverujúci všeobecným ľúbivým vyjadreniam o lepších zajtrajškoch v momente, keď sa naruší náš osobný komfort a zažitý stereotyp, pocítime čo i len najmenší náznak ohrozenia niektorého z našich práv, reagujeme podráždene a podaktorí sa necháme bez rozmyslu nahovoriť na hrdinský výstup na barikády.
Aj keď si väčšina ešte stále neuvedomuje , že stojíme pred poslednou možnosťou ako to zmeniť, je najvyšší čas aby sa nad tým zamyslela.
„LOCKDOWN“ by nemal byť červeným súknom.
Prestaňme riešiť ako nás niečo v tomto momente môže poškodiť viac, ako to či nám to môže pomôcť, pretože život nie je o nostalgickej spomienke na to ako mi bolo včera, predvčerom pred rokom ale o tom ako mi bude zajtra, pozajtra o mesiac alebo o rok.
Cesta ku šťastiu je strastiplná a keď nebudeme ochotní ju podstúpiť tak ho nemôžme očakávať.
Máme poslednú možnosť urobiť to, čo sme už mali urobiť skôr, vtedy keď by nás to omnoho menej bolelo.